Kolega mi poslal "Welcome Adresa na prvak rodičia" vydané Karl Paulnack, klavirista a riaditeľ hudobnej divízie Boston konzervatórium. Našiel som pána Paulnack slová byť docela inšpiratívne a chce sa o ne podeliť s každým tady.

~ Lynn

Jeden z najhlbších mojich rodičov 'sa obáva, obávam sa, že spoločnosť nebude správne hodnotu ma ako hudobník, ktorý by som byť ocenil. Mal som veľmi dobré známky na strednej škole, som bola dobrá v oblasti vedy a matematiku, a oni si predstavoval, že ako lekár alebo výskumné chemik alebo inžinier, mohol by som byť viac ocenil, než by som sa ako hudobník. Stále si pamätám mojej matky poznámku, keď som oznámil svoje rozhodnutie sa vzťahuje na hudobnú školu-ona hovorila, 'Vy ste stratíš So. Skóre.' Na určitej úrovni, myslím, moji rodičia si neboli istí sami, aké hodnoty hudba bola, čo bolo jeho predmetom. A miloval hudbu, oni počúvali klasickú hudbu po celú dobu. Jednoducho neboli príliš jasné, o jeho funkcii. Tak nech mi o tom hovoriť trochu, pretože žijeme v spoločnosti, ktorá stavia hudbu v 'umenia a zábavy zo sekcie' z novín, a vážnej hudby, aké vaše deti sa chystajú zapojiť do, nemá absolútne nič spoločné to sa zábavou, v skutočnosti je to pravý opak zábavy. Dovoľte mi, aby som hovoriť trochu o hudbe a ako to funguje.

Prvý ľudia pochopili, ako hudba skutočne funguje boli už starí Gréci. A to bude fascinovať vás, Gréci povedal, že hudba a astronómia boli dve strany tej istej mince. Astronómia bola videná ako štúdium vzťahov medzi pozorovateľný, trvalé, vonkajšie objekty, a hudba bola vnímaná ako štúdium vzťahov medzi neviditeľný, vnútorný, skryté objekty. Hudba je spôsob, ako nájsť veľký, neviditeľný pohybujúce sa figúrky vnútri našich sŕdc a duší a pomáhajú nám zistiť polohu vecí vnútri nás. Dovoľte mi uviesť niekoľko príkladov, ako to funguje.

Jedným z najviac hlbokých hudobných skladieb všetkých čias, je kvarteto pre koniec času napísal francúzsky skladateľ Olivier Messiaen v roku 1940. Messiaen bol 31 rokov, kedy Francúzsko vstúpila do vojny proti nacistickému Nemecku. On bol zajatý Nemcami v júni 1940, poslal cez Nemecko do dobytok auta a uväznený v koncentračnom tábore.

On bol šťastný nájsť sympatického väzenskej stráže, ktorí mu papier a miesto skladať. Tam boli tri iní hudobníci v tábore, violončelista, huslista a klarinetista, a Messiaen písal jeho kvarteta s týmito konkrétne hráčmi v mysli. To bolo vykonané v januári 1941 za štyri tisícky väzňov a strážcov v zajateckom tábore. Dnes je to jeden z najznámejších majstrovských diel vo svojom repertoári.

Vzhľadom k tomu, čo sme sa od tej doby dozvedeli o život v koncentračných táboroch, prečo by niekto v jeho správnom čase myseľ odpadu a energetických písomne alebo prehrávanie hudby? Tam bol sotva dosť energie na dobrý deň nájsť jedlo a vodu, aby sa zabránilo bití, zostať v teple, aby sa vyhli mučenia-prečo by niekto obťažovať s hudbou? A predsa-z táborov, máme poézia, máme hudbu, máme vizuálne umenie, nebolo to len tento fanatický Messiaen, veľa, veľa ľudí vytvoril umenie. Prečo? No, v mieste, kde sú ľudia len zameraná na prežitie, na najnutnejšie, zrejmý záver, že umenie musí byť, tak nejako, ktorá je nevyhnutná pre život. Tábory boli bez peňazí, bez nádeje, bez obchodu, bez rekreáciu, bez ohľadu základné, ale oni neboli bez umenia. Umenie je súčasťou prežitia, umenie je súčasťou ľudského ducha, neuhasiteľný vyjadrenie o tom, kto sme. Umenie je jeden zo spôsobov, v ktorom hovoríme: "Som nažive, a môj život má zmysel."

Dňa 12.9.2001 som bol rezidentom Manhattan. To ráno som dosiahol nové chápanie svojho umenia a jeho vzťah k svetu. Sadol som si na piano, že ráno v 10 hodín na praxi bežné, urobil som to zo zvyku, bez toho aby premýšľal o tom. Zdvihol som kryt na klávesnicu, a otvoril som hudbu, a dať ruky na klávesoch a vzal moje ruky preč kľúče. A ja som tam sedel a myslel, to ešte záleží? Nie je to úplne irelevantné? Hra na klavír práve teraz, vzhľadom na to, čo sa stalo v tomto meste včera, zdá hlúpe, absurdné, neuctivý, zbytočné. Prečo som tu? Aké miesto má hudobník v tejto chvíli? Kto potrebuje klavirista práve teraz? Bol som úplne stratený.

A potom som, spolu so zvyškom New York, išiel cez cestu, ako sa dostať cez ten týždeň. Nechcel som hrať na piano, že deň, a v skutočnosti som sa krátko zamýšľa, či by som niekedy chcel hrať na piano znova. A potom som spozoroval, ako sme sa dostali cez deň. Aspoň v mojom okolí, sme nemali strieľať obruče alebo hrať Scrabble. Nemali sme hrať karty tráviť čas, my sme sa pozerať na televíziu, sme nemali shop, sme určite nešiel do obchodaku. Prvá organizovanej činnosti, ktoré som videl v New Yorku, že v rovnaký deň, bol spev. Ľudia spievali. Ľudia spievali okolo ohňa domy, ľudia spievali 'We Shall Overcome'. Veľa ľudí spievali Amerike Beautiful. Prvý organizovaný verejný prípade, že si spomínam bol Brahms Requiem, neskôr tento týždeň, v Lincoln Center, s New York Philharmonic. Prvý organizovaný verejný prejav smútku, naše prvé spoločné reakcii na túto historickú udalosť, bol koncert. To bol začiatok pocit, že život mohol ísť ďalej. Americká armáda zabezpečené vzdušného priestoru, ale oživenie viedol umenie a hudba predovšetkým, že veľmi noc.

Z týchto dvoch skúseností, som pochopila, že hudba nie je umenie ", umenie a zábavy", tak v novinách sekcie by nám veriť. Nie je to luxus, opulentní, čo sme z fondu zvyšky našich rozpočtov, nie hračka alebo zábavy alebo priechod času. Hudba je základnou potrebou ľudského prežitia. Hudba je jedným zo spôsobov, ako zmysel nášho života, jeden zo spôsobov, v ktorých sme vyjadriť pocity, keď sme sa bez slov, tak pre nás pochopiť, čo sa naše srdce, keď nemôžeme s našej mysle.

Niektorí z vás vedia, Samuel Barber srdce wrenchingly krásny kus Adagio pre sláčiky. Ak neviete, to podľa toho mena, potom sa niektorí z vás môžu poznať ako hudbu na pozadí, ktoré sprevádzali Oliver Stone film Čata, film o vojne vo Vietname. Ak viete, že kus hudby v oboch smeroch, viete, že má schopnosť bezva vaše srdce otvorené, ako je orech, môže vás plakať nad smútok ste nevedeli ste mali. Hudba môže prekĺznuť pod naše vedomej reality dostať na čo sa naozaj deje vo vnútri nás, ako dobrý terapeut robí.

Stavím sa, že ste nikdy nebol na svadbe, kde bol absolútne žiadna hudba. Tam by mohol byť len trochu hudby, by tam boli niektoré naozaj zlá hudba, ale stavím sa, tam bola nejaká hudba. A niečo veľmi predvídateľný sa stane ľuďom, svadby-get všetky väznia sa so všetkými druhmi emócií, a potom je tu nejaký hudobný moment, kedy opatrenia prijaté na svadbu zastaví a niekto spieva alebo hrá na flautu alebo tak niečo. A aj keď hudba je lame, aj keď kvalita nie je dobrá, predvídateľne 30 alebo 40 percent ľudí, ktorí sa budú plakať na svadbe výkrik pár okamihov potom, čo hudba začne. Prečo? Gréci. Hudba nám umožňuje pohybovať okolo tých veľkých neviditeľných kusov seba a preskupiť naše vnútornosti tak, aby sme mohli vyjadriť, čo cítime, aj keď nemôžeme hovoriť o tom. Viete si predstaviť, sledovanie Indiana Jones alebo Superman alebo Star Wars sa dialógu, ale žiadna hudba? Čo je to o hudbe opuch až v ten správny moment na ET tak, aby všetky softies v publiku začať plakať na presne rovnaký moment? Ja vám zaručiť, ak ste ukázal film s hudbou odčítala, to nejde takhle. Gréci: Hudba je pochopenie vzťahu medzi neviditeľné vnútorné objekty.

Dám vám ešte jeden príklad, príbeh z najdôležitejších koncert môjho života. Musím povedať, som hral o niečo menej ako tisíc koncertov v mojom živote tak ďaleko. Hral som na miestach, ktoré som si myslel bolo dôležité. Páči sa mi hrá v Carnegie Hall, som rád hral v Paríži, to sa mi veľmi šťastný, prosím kritiky v St Petersburg. Som hral pre ľudí Myslel som, že boli dôležité, hudobné kritici významných novín, hlavy cudzích štátov. Najdôležitejšie koncert v mojom živote sa konala v opatrovateľskom dome v Fargo, ND, asi pred 4 rokmi.

Hral som si s veľmi milý kamarát, ktorý je huslista. Začali sme, ako sme často, s Sonata Aaron Copland, ktorá bola napísaná v priebehu druhej svetovej vojny a venuje mladým priateľom Copland je, mladý pilot, ktorý bol zostrelený počas vojny. Teraz sme často hovoríme s divákmi o kúsky budeme hrať skôr než že sa im poskytnú písomný program poznámky. Ale v tomto prípade, pretože sme začali koncert s týmto kusom, sme sa rozhodli hovoriť o kus ďalej v programe, a jednoducho prísť a hrať hudbu bez vysvetlenia.

Uprostred kus, starší muž, sediaci na vozíku pre invalidov v prednej časti koncertného sály sa rozplakal. Tento muž, ktorého som sa neskôr stretol, bol jasne vojak-dokonca v jeho 70 rokoch to bolo jasné z jeho buzz-cut vlasy, hranaté čeľuste a celkové správanie, ktoré strávil veľa svojho života v armáde. Myslela som, že to trochu divné, že niekto bude dojatý k slzám, že osobitný pohyb, že konkrétny kus, ale to nebolo prvýkrát, čo som počul plač na koncert a my sme šli na koncert s a skončil kúsok .

Keď sme vyšli hrať ďalší kus na program, rozhodli sme sa o tom hovoriť aj prvej a druhej časti, a sme popísali okolnosti, za ktorých Copland bol napísaný a je uvedené svoje odhodlanie zostrelil pilot. Muž v prednej časti publika sa stal tak narušené, že musel opustiť hlediště. Úprimne si, že by sme ho vidieť znova, ale on prišiel do zákulisia potom, slzy a všetci, vysvetliť sám.

Čo nám povedal, bolo: 'Počas druhej svetovej vojny, bol som pilot, a bol som v vzdušný boj situácie, kedy bol zasiahnutý jedným z mojich tímu lietadla. Díval som sa môj priateľ kauciu von, a sledoval, ako jeho padák otvoriť, ale japonská lietadla, ktoré sa zaoberajú nám vrátil a stroj hnal cez padák akordy, aby sa oddelili od padáku pilot, a ja som sledoval, ako môj priateľ odcestoval do oceánu, si uvedomil, že on bol stratený. Som nepremýšľala o tom mnoho rokov, ale počas prvého kusu hudby, ktorú hral, táto pamäť sa vrátil ku mne tak živo, že to bolo, ako by som prežíval to. Nechápala som, prečo sa to dialo, prečo teraz, ale potom, keď vyšiel von, aby vysvetlila, že táto skladba bola napísaná na pamiatku stratil pilot, to bolo trochu viac, než som mohol zvládnuť. Ako hudbu robiť, že?

Ako to nájsť tie pocity, a tie spomienky vo mne? ' Pamätajte Gréci: Hudba je štúdia o neviditeľné vzťahy medzi vnútornou objekty. Tento koncert v Fargo bola najdôležitejšia práca, akú som kedy urobil. Pre mňa hrať za tento starý vojak a pomáhať mu pripojiť, nejako, sa Aaron Copland, a pripojiť svoje spomienky na svoje stratené priateľov, aby mu pomohol zapamätať a truchlit jeho priateľ, je to moja práca. To je dôvod, prečo hudba záležitosťou.

Čo bude nasledovať, je súčasťou diskusie dám na tohtoročný nováčik triedy, keď vítam im pár dní odo dneška. Zodpovednosť budem účtovať svojich synov a dcéry s je toto: 'Keď sme boli zdravotníckej škole, a si tu bol ako med študent praxi appendectomies, by som si vziať svoju prácu veľmi vážne, pretože by ste si predstaviť, že niekedy v noci vo dve ráno niekto sa bude tancovať valčík do pohotovosti a vy budete musieť zachrániť svoj život. No, priatelia, raz za dvadsať hodín niekto bude chodiť do koncertnej siene a priniesť vám pripomenúť, že je zmätená, srdce, ktoré je ohromený, duša, ktorá je unavená. Či už idú von celý znova, bude závisieť čiastočne na tom, ako dobre ste to vaše remeslo. Nie ste tu, aby sa stal zabávač, a nemusíte predať sami. Pravdou je, nemusíte nič predávať, je hudobník nie je o výdaj produktu, ako je spôsob predaja Chevies. Nejsem zabávač, ja som oveľa bližšie ku záchranár, hasič, záchranár. Si tu, aby sa stal akýmsi terapeuta pre ľudské duše, duchovné verziu chiropraktik, fyzioterapeutkou, niekoho, kto pracuje s našimi vnútornosti, aby zistili, či sa veci do fronty, aby zistili, či môžeme prísť do súladu s sami seba a byť zdravý a šťastný a dobre.

Úprimne povedané, dámy a páni, očakávam, že vám nielen zvládnuť hudbu, myslím, že vás zachrániť našu planétu. Ak je budúca vlna wellness na tejto planéte, harmónie, mieru, ukončenie vojny, vzájomného porozumenia, rovnosti, spravodlivosti, nečakám, že to príde z vlády, vojenské sily alebo Corporation. Ja už ani očakávať, že to pochádza z náboženstva sveta, ktoré spoločne zdá sa, že nám priniesla toľko vojny, ako majú pokoj. Ak dôjde budúci mieru pre ľudstvo, ak má byť pochopenie toho, ako tieto neviditeľné, by mali byť vnútorné veci dohromady, myslím, že to bude pochádzať z umelcov, pretože to je to, čo robíme. Rovnako ako v koncentračnom tábore a večer 9 / 11, umelci sú tí, ktorí by mohli pomôcť nám s našou vnútornou, neviditeľný život.